Robia to politici, úradníci, manželia, manželky, a dokonca aj deti! Priemerne klameme dvakrát denne. To je viac ako 700 klamstiev ročne. Klameme ako sa zdá celkom ľahko a často. Napriek tomu nám označenie „klamár“ pripadá ako jedna z najťažších urážok akú môžeme vysloviť. A to, že nám niekto klame považujeme za akt tej najhoršej zrady.
Väčšina z nás ale ani nespozná, či nám niekto klame. Klamstvo likviduje prezidentov, rozvracia manželstvo a rozpútava vojny. Následky môžu byť ďalekosiahle a veľmi bolestné. Aj napriek tomu všetci z nás ďalej klameme.
Čo je klamstvo?
Oxfordský slovník ale hovorí jasne. Definuje klamstvo ako „zámerne nepravdivé prehlásenie“.
Všetci klameme!
„Myslím, že neexistuje nikto, kto v živote z nás nezaklamal. Veľa ľudí hovorí že neklamú, ale ja som presvedčená, že každý človek v určitých situáciách klame.“ Hovorí Prof. Bella De Paulo.
„Dalo by sa povedať, že klamstvo je to, čo drží spoločnosť pohromade. Klebety predstavujú čosi také ako spoločenský tmel.“ Hovorí psychologička Dr. Francesca Happe.
Je dôležité neklamať, pretože klamári nie sú dôveryhodní. A dôveryhodnosť je veľmi dôležitá nielen k úspechu, ale aj v zamestnaní.
Prečo ľudia klamú?
Opýtal som sa niekoľkých ľudí, prečo si myslia že ľudia klamú. Odpovede sa dali zaradiť do týchto skupín:
- Aby získali niečo, čo nemajú.
- Potrebovali sa s niečím vyrovnať.
- Skrývali svoje pocity.
- Vyhýbali sa nepríjemnostiam.
- Skrývajú niečo, čo urobili.
- Skrývajú niečo, čo neurobili a mali urobiť.
- Aby urobili niekoho šťastným.
- Aby vylepšili historku.
- Pretože dobrý výmysel je niekedy zábavný.
- Nevedeli povedať prečo.
Koľkokrát za deň?
Na univerzite vo Virgínii urobili unikátny experiment aby sa zistilo ako často a prečo ľudia klamú. 147 študentov a zamestnancov si celý týždeň viedlo trochu zvláštny denník. Zaznamenávali si do neho všetky klamstvá, ktoré vyslovili.
"Dovolila som im iba jediné klamstvo. Na otázku: Ako sa máš? - mohli odpovedať: Dobre. Túto klasickú odpoveď nemuseli do svojich denníkov zaznamenávať ako klamstvo. ", hovorí Prof. De Paulo.
Keď po týždni respondenti svoje denníky odovzdali, ich úprimnosť profesorku De Paulovú prekvapila:
„Ľudia klamú raz alebo dvakrát denne. Na každú tretiu, štvrtú alebo piatu interakciu pripadne zhruba jedno klamstvo. A klamú väčšinou jednej z troch osôb s ktorými prichádzajú bežne do styku. Takže miesto tvrdenia, že klamstvo je ojedinelý jav na ktorý je treba pozerať ako na niečo výnimočné, musím povedať, že ide o veľmi bežnú záležitosť.“
Aké druhy klamstiev poznáme?
Klamstvá sa dajú rozdeliť do niekoľko kategórií. Niektoré môžu byť zničujúce, iné sú podľa nás nevinné a majú veľa názvov: nevinné, výmysel, klamstvo až sa hory zelenajú, klebeta.
1. Sebazničujúce klamstvá
Tieto typy klamstiev si môžeme rozdeliť na niekoľko podkategórií:
a) Subjekty klamali v snahe chrániť samých seba pred zahanbením alebo nesúhlasom.
„Jedna študentka klamala, že stále chodí so svojím chlapcom. V skutočnosti sa s ňou dávno rozišiel ale ona sa hanbila to priznať. Myslela si, že by v očiach kamarátok klesla“, uvádza príklad Prof. De Paulová.
Tento typ klamstva môžeme počuť vo všetkých spoločenských kruhoch. „Uviedol som do omylu veľa ľudí, vrátane svojej ženy. Bol som motivovaný mnohými faktormi. Predovšetkým chrániť samého seba pred zahanbením za svoje jednanie.“, priznal sa v rozhovore Bill Clinton.
To, že to povedal takto priamo, považujem za veľmi neobvyklú výpoveď. Nepokúšal sa tvrdiť: urobil som to preto, že som chcel byť dobrý človek. Príp. : urobil som to preto, aby som chránil ľudí, jej rodinu.
Povedal: „Hanbil som sa.“
b) Prof. De Paulová uvádza, že často klameme aby sme zapôsobili na ostatných: „Keď sú ľudia zamilovaní majú strach, že ich skutočné ja nieje dostatočne okúzľujúce. A tak si vymýšľajú, aby boli zaujímavejší, príťažlivejší a podmanivejší.“
c) kvôli zisku: „Študenti často klamú napríklad o cene nejakej veci, ktorú si kúpili. Povedia že je drahšia a peniaze naviac zhrabnú do vrecka.“
d) dôvodom je snaha vyhnúť sa trestu:
„Veľmi typickým príkladom je, ako ľudia klamú keď dôjde k nejakej autonehode. Nikto nechce, aby ho za takú vec trestali. A nemusí ísť iba o auto. Keď sa niekto dopustí trestného činu je najjednoduchšie vysporiadať sa s tým klamstvom. “
To, že klamanie zo strachu pred trestom môže dôjsť až do extrému, môžeme vidieť na prípade Susan Smith-ovej z južnej Karolíny, ktorá utopila svoje deti v aute a ohlásila že niekto ich uniesol a zúfale prosila aby ich jej vrátil.
„Nemôžem spať, nemôžem jesť, stále musím na ne myslieť.“, hovorí s plačom pani Smithová. Toto klamstvo bolo zúfalým pokusom ako sa vyhnúť trestu za tak strašný čin. Aj napriek svojím klamstvám dostala Susan Smithová dvakrát doživotný trest.
Všetky tieto klamstvá sú sebaočisťujúce a majú pomôcť klamajúcemu aby sa cítil a vyzeral lepšie. Alebo mu majú pomôcť získať nejakú osobnú výhodu. Prof. De Paulová tvrdí, že asi polovica klamstiev je sebaočisťujúcich.
2. Klamstvá „v prospech druhých“
Ďalšiu veľkú skupinu tvoria klamstvá v prospech druhých, alebo tzv. milosrdné. Keď klamete preto aby sa niekto cítil lepšie alebo si pripadal lepší. Jedna žena napríklad klamala svojej kamarátke, ktorá práve podstúpila chemoteprapiu, že vyzerá lepšie. Tvrdila jej, že vyzerá lepšie. Tento typ klamstiev však len ťažko môžeme niekomu zazlievať. Tvorí ho asi ¼ všetkých klamstiev ktoré hovoríme.
3. Nevinné klamstvá
Ďalšiu tvoria nevinné klamstvá. To sú tie, ktoré nám pomáhajú aby každý náš deň prebiehal poľahky, bez stretov a komplikácií.
„Keď sa ma niekto opýta: nemám v tom veľký zadok? Odpovedám: Jasné že nie!“, prezradila študentka Monika (23).
„Máš pekný kabát, a podobne...“, rozosmial sa sympatický muž, ktorého sme zastavili.
„Alebo ten účes ti fakt pristane!...“
„Keď niekedy nemám na niekoho náladu, vymyslím si nejakú nevinnú výhovorku keď ma niekto niekam pozýva“. (Marek 32)
Niektorí hovoria, že schopnosť hovoriť nevinné klamstvá je nedeliteľnou súčasťou nášho vývoja. „Myslím si, že klamanie je významným medzníkom. Je súčasťou schopnosti porozumieť tomu, čo si ostatní myslia. Tým sa učíme s druhými manipulovať a odtiaľto je už len krôčik ku klamstvu. Tento malý krôčik robíme vo veľmi rannom veku. K tomu, aby dieťa mohlo klamať musí porozumieť čo si druhý človek myslí a musí ovládať svoje správanie natoľko aby nepovedalo pravdu. Takže aby sme mohli klamať, potrebujeme sa ovládať a byť si vedomí ostatných.“, tvrdí psychologička Dr. Francesca Happe.
Šokujúce zistenia
Schopnosť podvádzať neunikla vedeckým definíciám. Ide o schopnosť vcítiť sa do druhých za účelom manipulácie. Jej predpokladom je schopnosť vcítiť sa do myslenia druhých. Už u detí okolo troch rokov môžeme pozorovať že si uvedomujú, že ostatní ľudia myslia. To sa dá pozorovať z ich chovania k dospelým. Zatiaľ ale nechápu, že niekto nemusí vedieť to, čo vedia len oni sami. Jednoduchým experimentom dokázala, že trojročné deti sa do myslenia druhého ešte nevedia vcítiť. So štvorročnými už je to inak.
Ale prečo túto schopnosť deti hneď začínajú využívať na klamstvá? Dieťa získa akúsi hračku, ktorou môže manipulovať s ostatnými. A dieťa ju teda skúša a zisťuje čo všetko sa s ňou dá robiť. Rovnako tak ako keby skúšalo nejakú inú nový hračku alebo schopnosť. Väčšina rodičov ale túto schopnosť u svojich detí nevidí rada, ale niektorí odborníci tvrdia, že je to dôležitý krok na svojej ceste k individualite.
„Deti si zo začiatku myslia, že sú súčasťou svojich rodičov alebo že im rodičia dokážu čítať myšlienky. Iba dômyselným klamstvom sa môžu presvedčiť, že nikto nie je schopní čítať ich myšlienky.“, hovorí Michael Josephon z JOSEPHON INSTITUT OF ETHNIC. „Myslím, že akademická teória že deti začnú klamať preto aby sa oddelili od svojich rodičov je ale nedokázané vyhlásenie. Podľa mňa si ale deti rôznymi spôsobmi potrebujú dokazovať svoju nezávislosť. A klamanie nie je práve tá najlepšia možnosť. Dieťa, ktoré zneužíva dôveryhodnosť svojich rodičov narúša aj svoju vlastnú autonómiu.“
„Na klamanie môžeme pozerať ako na proces oddeľovania od rodičov. Ale myslím, že sa na to môžeme pozerať aj z druhej strany. A síce, že klamanie je známkou toho, že dieťa si už uvedomilo, že jeho rodičia nie sú vševediaci. A že môže mať tajomstvá o ktorých rodičia nemusia vedieť. Ale aj to je procesom oddeľovania.“, hovorí Prof. Bella De Paulo.
Ak ste čítali môj článok Explózia vášne, tak už viete, že za to, aký dobrý klamár z dieťaťa vyrastie zodpovedá zase náš mozog. Ten určuje ako dobre si osvojíme schopnosť podvádzať druhých a manipulovať s nimi. Psychiater Dr. Charles Ford – UNIVERSITY OF ALABAMA, sa problematikou klamania zaoberá už viac ako 30 rokov. „Z hľadiska ľudskej evolúcie je najneskôr vytváraná časť mozgu – oblasť, ktorej hovoríme prefrontálny kortex. Táto oblasť patrí z hľadiska integrácie komplexných informácií k tej najviac vyvinutej časti mozgu. A komplexné informácie zahŕňajú aj množstvo sociálnych podnetov. Tieto sociálne podnety ovplyvňujú našu schopnosť vcítiť sa do druhých. Sú to neverbálne signály o tom, čo si ostatní myslia."
Ako zistím že mi niekto klame – slová experta
„Jedno viečko sa máličko zdvihne, kútik úst nepatrne klesne, okolo očí sa vytvoria malé vrásky, človek sa nakloní dopredu alebo dozadu, trochu stuhne. Keď niečo hovorím a všimnem si že môj partner sa podobne prejavuje, môžem si to preložiť ako – on mi neverí. Asi by som mal zmeniť tému.“, hovorí Dr. Charles Ford.
Čím lepšie sa naučíme rozpoznávať tieto signály dôvery, tým lepšími klamármi sa stávame. Politici a hráči pokru patria k tým najväčším a taktiež najlepšie vedia klamstvo odhaliť. Ich schopnosť zachytiť najnepatrnejšie zmeny v neverbálnom prejave sú úžasné.
„Hovorí sa, že úzkosť sa dá rozpoznať podľa rozšírenia zreničiek. Skúseným klamárom integruje prefrontálny kortex komplexných informácií veľmi dobre. Na jednej strane sledujú čo hovoria a zároveň si dokážu všímať reakcie ľudí, ktorí ich počúvajú. Dokážu meniť svoje rozprávanie v závislosti na tom, čo chce obecenstvo počuť. A taktiež s ohľadom na to, či ich rozprávaniu veria.“ tvrdí Dr.Ford. „Je veľmi ťažké určiť koľko ľudí vie dobre klamať. Odhadoval by som to tak na päť percent populácie. Niektorí ľudia sú priam výnimočný klamári. Dokážem síce rozpoznať že mi klamú, ale zároveň im všetko verím“, usmieva sa doktor Ford.
Opýtali sme sa - ako prišli na klamstvo?
Utváranie ľudského mozgu poháňa aj snaha zistiť čo je pravda a čo nie. Je výhodou byť dobrým klamárom a tiež poznať, že vám ľudia klamú. Ale Väčšina ľudí ktorých sme sa opýtali si myslia, že vedia čoho si majú u potencionálneho klamára všímať:
- „Spoznám to, stačí sa pozrieť do očí.“
- „Poznám to podľa pohybov tela. Škrabú s na nose.“
- „Vrtia sa, nedokážu sa vám pozerať do očí“
- „Ich hlas má odrazu taký zvláštny tón.“
- „Sú nervózny.“
- „Viac žmurkajú.“
Existuje prístroj ktorý nás odhalí?
Veľa z nás nedokáže stopercentne klamstvo odhaliť. Väčšina štúdií potvrdzuje, že zhruba päť percent populácie je schopných rozpoznať, keď im niekto klame. Nám ostatným ostáva spoliehať sa na náhodu. Aby sme svoju šancu zvýšili, hľadáme pomoc v prístrojoch. Polygraf bol vynájdený v roku 1920 a dodnes zostáva najobľúbenejším prístrojom na zistenie pravdy a klamstva. Dosahuje 90 percentnú úspešnosť pri telesných prejavoch spojených s klamstvom. Bývalý policajný vyšetrovateľ z Oklahomy – Doug Wiliams použil polygraf viac ako 6000-krát. „Keď za mnou niekto príde poviem mu: Aby ste úspešne zložili test musíte mi hovoriť čistú pravdu, inak vás polygraf usvedčí z klamstva.“
Ale ako polygraf funguje a čo sa v priebehu testu deje? Prístroj monitoruje dýchanie pomocou rúrok, ktoré obopínajú hrudník. Mieru produkcie potu meria na špičkách prstov a frekvenciu srdca podľa špeciálneho pásu. Skúšajúci v priebehu testu sleduje grafický záznam počas kladenia otázok typu Ako sa voláte, kde bývate a pod. Potom dáva jednoduché otázky typu: Ukradli ste auto? Ak sa potom grafický záznam výrazne líši od kontrolného záznamu usúdi, že niečo nie je v poriadku a že subjekt klame.
Dá sa prístroj oklamať?
Podľa Douga Wiliamsa však je tento systém zastaralý a nefunkčný. „Ide vlastne len o hrubé zaznamenávanie reakcií. O nič iného. A zaznamenané reakcie môže byť výsledkom čohokoľvek, nielen výsledkom klamstva. Môže ich spôsobiť veľa nevinných podnetov: hanblivosť, rozhorčenie nad otázkou, alebo nervozita. Strach alebo pocit krivého obvinenia.“
V USA využívajú polygraf pri prijímačkách k polícií alebo hasičskému zboru. Niektoré poisťovacie spoločnosti na preverenie niektorých sťažností. Donedávna bol prípustným usvedčovaním dôkazom na súde. To v Novom Mexiku platí dodnes.
Vyše 60-tim percentám poctivých ľudí dá tento prístroj označenie –klamár, pokiaľ verili v jeho účinnosť. Vzhľadom na vyvolané pochybnosti sa o účelovosti tohto prístroja polemizuje. Pochybnosti boli natoľko závažné, že sa Doug Wiliams rozhodol odísť od polície. V súčasnosti učí ako prístroj oklamať a odhaliť jeho chyby. Svojich študentov učí ako vyprodukovať klamnú odpoveď zatiaľ čo hovoria čistú pravdu pri otázkach typu – Ako sa voláte? „Naučím ich veľmi jednoduchý vzorec dýchania a niekoľko drobných svalových cvičení tak, aby boli schopní vedome ovládať svoju srdečnú činnosť a krvný tlak. Ako spätná väzba dobre slúži potivosť rúk. A takto si s prístrojom môžete pohrávať kedykoľvek keď si zmyslíte. Polygraf sa používa najmä preto, že je vynikajúcim pomocníkom pri výsluchoch. Každého totiž tak vystraší, že sa radšej prizná. Niekedy sú takéto priznania bezcenné, lebo boli vyvolané strachom.“
Najlepšie to vystihol prezident Nixon – „Neviem ako polygraf funguje ani či funguje, ale ľudí vystraší k smrti a preto ho tak rád použivam.“
SIA používala polygraf viac ako 50 rokov, no napriek tomu ich pokusy odhaliť dvojitých agentov mali len čiastočný úspech. Zamestnanec SIA Oldrich Eins prešiel testom dvakrát aj napriek tomu, že spolupracoval s Rusmi. Nakoniec ho zatkli len preto, že FBA našla dôkazy v odpadkovom koši.
„Tento prístroj je problematický v tom, že je možné naučiť sa, oklamať ho. Preto by sa jeho výsledky nemali brať ako nevyvrátiteľné. Len ja sám vás môžem naučiť tisíce a tisíce spôsobov ako prístroj oklamať a veľa ľudí som to už naučil. Preto som proti nemu,“ priznáva Doug Wiliams.
Na jednej strane sa ľudia snažia prísť na to, ako prístroj oklamať, no na druhej strane sa snažia zostrojiť taký prístroj, ktorý by nebolo možné prekonať.
Ako môžeme klamárov rozdeliť?
Chronickí klamári
Spolužitie s chronickým klamárom je veľmi ťažké, či už je to vzťah pracovný, alebo partnerský. Za určitú dobu sa stávame zlostnými a nedôverčivými. "S takým človekom je zdieľať spoločné názory, aktivity a plány takmer nemožné.“, hovorí Dr. Charles Ford.
Chronický klamári sú všade okolo nás. Ale veľa z nich len horko-ťažko balansuje na hranici únosnosti. Dr Ford hovorí ďalej: „Bežný klamár hovorí väčšinou stále pravdu a klame len v situáciách, keď mu to má poskytnúť nejakú výhodu. Na rozdiel od notorického klamára, ktorý klame aj vtedy, keby mu viac prospelo hovoriť pravdu.“
Odhalené klamstvá notorických klamárov nám však pripadajú hlúpe a príliš triviálne. Ich príčina však leží hlboko v nich samotných – v ich minulosti. Dr Ford dodáva: „Títo ľudia veľmi často pochádzajú z takzvaných „nefunkčných rodín“. Z rodín, kde dochádzalo k týraniu alebo sexuálnemu obťažovaniu detí. Z rodín, kde sa niečo utajovalo, niečo museli skrývať pred okolitým svetom. Takéto dieťa vyrastá v klamstvách a klamstvo sa stane celkom dobrým spôsobom komunikácie z ostatnými.“
Chorobní klamári
Ale aj ten najlepší chronický klamár zbledne závisťou pred vynaliezavosťou najextrémnejších klamárov - klamárov chorobných. Títo ľudia žijú vo svojom vysnenom svete a nedarí sa im príliš oddeliť fikciu od reality. Ich klamstvá sú obrovské a mnohokrát veľmi ničivé. Dr Ford hovorí: „Sú to ľudia, ktorý do svojich životov vnášajú prvky fantázie. A tieto svoje fantázie a priania považujú za realitu.“
Typickým príkladom chorobného klamára je americká reportérka Kim Staiciová. V jednom zo svojich článkov píše o boji na život a na smrť s mozgovým nádorom. Keď bola jej lož odhalená, povedala, že iba kryla svoj boj s AIDS. Keď sa však nakoniec priznala, že aj to bolo klamstvo, dostala výpoveď. Všetky svoje choroby si vymyslela.
Chorobní klamári môžu byť veľmi nebezpeční pre svoje okolie, pretože ľudia obyčajne veria všetkému, čo počujú. V prípade, že im uveria a dostanú sa do nejakých problémov, cítia sa podvedení.
Najhoršiu formu má na svedomí poškodenie určitej časti mozgu, ktorá môže podnecovať ich fantáziu. „Títo ľudia majú nejako poškodenú väčšinou tú časť mozgu, ktorá je zodpovedná za logické myslenie, takže môžu byť impulzívny a pôsobiť veľmi výrečne. Ttak veľa ľudí nemá potrebu ich výroky si overovať a nemusia po určitú dobu vôbec prísť na to, že im klamú.“, tvrdí Dr. Ford.
Podvodníci
Určitú časť ľudí, ktorí klamú, tvoria podvodníci. Nejedná sa o žiadny psychologický defekt! Sú to vynaliezaví a pohotoví ľudia, ktorí klamú z vedomej potreby vytvoriť si zaujímavejšiu identitu.
„Klasický príklad podvodníka je človek, ktorý sa vydáva napríklad za lekára, aby si získal uznanie ľudí,“ hovorí Dr. Ford. „Tvrdí, že má diplomy aj doporučenia a pokiaľ sa mu na to nepríde, dokonca medicínu praktikuje.“
Roy Grimshau bol v roku 1983 odsúdený na 6 rokov za to, že predstieral, že je gynekológ. Napriek tomu, že medicínu nikdy predtým neštudoval, prevádzal potraty aj iné zákroky. Po prepustení sa vydával za riaditeľa Londýnskej nemocnice, kde šéfoval 300 zamestnancom, až do ďalšieho odhalenia v roku 1993, keď ho znova zavreli.
Dá sa klamanie skutočne odhaliť?
Najlepší podvodníci však majú rovnako vynaliezavých protivníkov. Na juhu San Francisca býva niekto, kto vie ako na to. Tvrdí, že klamanie sa dá poznať na našej tvári. „Keď som s výskumom začínal, bolo mi jasné, že ľudskú mimiku nemožno merať. Navyše sme nepoznali odpovede na tak základnú otázku – koľko výrazov môže byť človek schopný.“ Prof. Paul Ekman, psychológ z Medical school, University Of California.
Prof. Ekman študuje ľudskú mimiku, aby sa naučil ako rozpoznávať to, čo si človek naozaj myslí. Jeho výskum vychádza z práce Danchena De Bologne, Francúzskeho Neurológa, žijúceho v 19. storočí. Ten zistil, ktoré svaly sú zodpovedné za výrazy v tvári. Zistil dokonca rozdiely medzi úprimným a neúprimným rozdielom. Keď úsmev predstierame, používame len svaly tváre, zatiaľ čo k úprimnému úsmevu musíme zapojiť aj svaly okolo očí. Prof. Ekman preštudoval De Bologneho poznámky a pustil sa do neľahkej úlohy – katalogizácie výrazov ktoré používame k vyjadrovaniu emócií.
„Musel som sa naučiť, ako vôľou ovládať všetky svaly tváre a podarilo sa mi to až na jeden. Ale väčšina mojich študentov mala šťastie a naučila sa ovládať aj tento sval. Je to sval, ktorý pohybuje kútikom úst.“, priznáva.
Prof. Ekman pozná detailne 44 pohybov svalov na tvári, vrátane takých detailov, ako sú pohyby obočia, takže dokáže rozlíšiť až 7000 výrazov. Dokáže identifikovať výrazy tváre, ktoré môžu trvať iba okamih. Tieto výrazy vznikajú pohybom svalov, ktoré sa nedajú ovládať vôľou a nedajú sa napodobniť. Takže tieto mikrovýrazy dokážu bezpečne odhaliť klamárov.
Niekoľký ľudia prezradili, ako sa ich to dotklo:
- „Je moc ťažké odpustiť niekomu, kto nám klamal a začať mu znova veriť.“
- „Tuším nedokážem znova veriť! Je to tým, že som im predtým dôverovala zbytočne“
Každý z nás pozná niekoho, kto nám aspoň raz v živote klamal. Keď na to prídeme po prvý raz, povieme si: „Kedy ešte mi mohol klamať?“, pretože dôveryhodnosť sa buduje ako veža, kameň na kameň...
Tak čo, ešte stále váhate, či dnes niekomu poviete "polopravdu"?
© Ing. Marian Baláž, 2015, Copyright – Všetky práva autora vyhradené! Kopírovanie obsahu je možné len s výslovným súhlasom autora!
© Ing. Marian Baláž, 2015, Copyright – Všetky práva autora vyhradené! Kopírovanie obsahu je možné len s výslovným súhlasom autora!
